Ježiš a Mária od počiatku... ešte pred stvorením čohokoľvek
K a p i t o l a 5.
Vysvetlenie týkajúce sa Písma svätého, najmä ôsmej kapitoly knihy Prísloví, na potvrdenie predchádzajúcich stránok
www.files.tajomne-mesto-bozie.meu.zoznam.sk/200000001-b9b5abaaf9/KAP1_5.DOC.
(1 zväzok / 1 kniha / 6 kap. / č.52-71)
52. Budem hovoriť, ó, Pane, s Tvojou veľkou Vznešenosťou, lebo Ty si Boh a ja som iba prach a popol (Judit 7,18) a pokorne budem prosiť Tvoju nepochopiteľnú Nekonečnosť, aby si pohliadol z Tvojho vznešeného trónu na mňa, Tvojho biedneho a neužitočného tvora a aby si bol ku mne milosrdný a osvecoval naďalej môj rozum. Hovor, ó Pane, lebo počúva Tvoj služobník (1. Kr 3,9). Potom Najvyšší, Napravovateľ múdrych, hovoril mi a pripomenul mi ôsmu kapitolu knihy Prísloví a dal mi pochopenie pre jej tajomstvá. Najprv mi pripomenul doslovne slová z tejto kapitoly od verša 22 do 31:
53. Verš 22: "Pán vládol nado mnou hneď od počiatku svojich ciest, prv než bol stvoril odpradávna čokoľvek."
Verš 23: "Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet."
Verš 24: "Nebolo ešte morských priehlbín, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriedel s chŕliacimi vodami."
Verš 25: "Prv ako sa boli hory vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila."
Verš 26: "Prv ako (Boh) nivy urobil a planiny a prvé hrudy na zemeguli."
Verš 27: "Keď zhotovoval nebesia, tam som (bola), keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými."
Verš 28: "Keď upevňoval mraky vo výši, keď dával dužieť žriedlám morskej hlbiny."
Verš 29: "Keď vymedzoval moru jeho hranice, aby sa vody neprelievali cez svoj breh, keď ustaľoval zemské základy."
Verš 30: "Ja som bola uňho chovankou a bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred Ním v každý čas."
Verš 31: "Hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš je byť medzi ľudskými synmi."
54. Toto je časť Prísloví, o ktorej mi Najvyšší dal vysvetlenie, aby som jej porozumela. Najprv som myslela, že sa tie slová týkajú plánov a ustanovení v Božom predurčení pred stvorením sveta; a že ich doslovný zmysel sa vzťahuje na osobu vteleného Slova a Jeho presvätú Matku, ale v duchovnom zmysle že sa vzťahuje na anjelov a prorokov. Lebo pred ustanovením a uspôsobením vzorov ďalších hmotných tvorov, Boh stvoril a určil ich pravzor, totiž najsvätejšiu ľudskú bytosť Kristovu a Jeho najčistejšej Matky, a to je naznačené prvými slovami.
55. "Pán vládol nado mnou hneď od počiatku svojich ciest."
U Boha nie sú žiadne cesty, nepotrebuje ich, ale používa ich, aby nám umožnil poznávať Ho a aby všetky tvory, ktoré sú schopné poznať Ho, smerovali k Nemu. Na počiatku, prv než vo svojej mysli vytvoril akýkoľvek iný ideál, pretože vo svojich úsudkoch si prial urobiť chodníky a otvorené cesty ku poznávaniu Božstva, ustanovil ako začiatok, že utvorí či sformuje človečenstvo Slova, ako hlavnú cestu, po ktorej by všetky ostatné tvory mohli prísť k Otcovi. S týmto ustanovením bola spojená i Jeho najsvätejšia Matka, prostredníctvom ktorej Jeho Božstvo malo prísť na svet, stať sa človekom a byť z Nej zrodený ako Boh a človek - preto sa hovorí: "Boh vládol mnou", pretože obidvaja boli v Jeho Velebnosti, lebo podľa Božstva bol vlastníctvom, majetkom a Otcovým pokladom, ktorých rozdelenie bolo nemožné, pretože Otec a Syn sú jedno, tej istej podstaty a Božstva s Duchom Svätým; a taktiež vo svojom človečenstve Syn patrí Otcovi; pretože On sám poznal a určil náplň milosti a slávy, ktorú Mu chcel udeliť v okamihu jeho stvorenia a osobného spojenia božstva s človečenstvom. Pretože toto ustanovenie malo byť uskutočnené prostredníctvom Matky, ktorá mala Slovo počať a porodiť (pretože ho Boh nechcel stvoriť z ničoho, ani utvoriť Jeho dušu a telo z niečoho iného), z toho teda vyplýva, že mal Tú, ktorá Mu mala dať ľudské telo. Tak ju mal a nazýval svojou v tom istom okamihu, starostlivo si vyhradiac, že v ráde milosti ani ľudské pokolenie ani nikto iný nemá na ňu nikdy mať žiadne nároky alebo nejaký podiel. Boh sám si podržal na ňu plné právo ako svoj diel a takisto jeho podiel, prislúchajúci hodnosti Matky. Ona jediná Ho má nazývať Synom a ona jediná má byť nazývaná Matkou, Matkou, ktorá bola hodna, aby vtelený Boh bol jej Synom. A ako toto ďaleko prevyšovalo všetko tvorstvo svojou dôstojnosťou, tak tiež v mysli najvyššieho Stvoriteľa to zaberalo popredné miesto. Preto sa hovorí:
56. "Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv než povstal svet." My v našom terajšom stave predstavujeme si Božiu večnosť ako nezmerateľnú dobu. Ale čo bolo v tej "pradávnej dobe", keď ešte nič nebolo stvorené? Je jasné, že sa tu hovorí o troch Osobách, menovite, že Ona (Panna Mária) bola v Božstve predpoznaná od večnosti Bytosťami, ktoré jediné sú pradávne, teda nerozdielnou Trojicou (pretože všetko ostatné, čo má počiatok, je nedávne), že Ona bola predvídaná, kedy pradávny Nestvorený bol iba sám a bola určená pred všetkými inými ideálmi budúcich tvorov. Medzi tieto dve krajnosti zapadá ideál osobného spojenia božstva s človečenstvom, ktoré malo byť uskutočnené navonok prostredníctvom najsvätejšej Matky Márie. Toto bolo ustanovené prv než všetko ostatné tvorstvo, a preto je to Bohu najbližšie, a bolo to najpodivuhodnejšie ustanovenie, aké sa kedy stalo alebo stane. Prvý a najkrajší obraz v mysli Božej, najbližší večnému plodeniu bol obraz Krista a hneď po ňom obraz Jeho Matky.
57. A aký iný poriadok by mohol byť u Boha, v ktorom všetko, čo sa Jeho týka, je prítomné súčasne, takže žiadna časť Jeho bytosti nemusí čakať na zdokonalenie inej, ani dokonalosti nemusia nasledovať jedna za druhou? V Jeho večnej prirodzenosti je, bolo a bude všetko dobre usporiadané. Predsa však nové bolo ustanovenie, že osoba Syna sa má vteliť a od Jeho božského človečenstva má začať rád Božej lásky a jeho vonkajšie zriadenie. On má byť Hlavou a Ideálom všetkých ostatných ľudí a tvorov, lebo toto bude najprimeranejší poriadok a súlad, aký má zavládnuť medzi tvormi, aby mali Jedného, ktorý je prvý a najvyšší, a aby od Neho pochádzal rád pre celú prírodu, najmä pre ľudí. Prvá medzi nimi bola ovšem Matka Bohočloveka, ako najvyššia z obyčajných tvorov, nasledujúca hneď po Kristovi a skrze Neho najbližšia Bohu. Tak ten vodovod, ktorý viedol kryštálový zdroj Božstva od večného trónu, ústil najprv v človečenstve Slova a hneď po Ňom v Jeho svätej Matke. V tej miere a tým spôsobom, aký pri obyčajnom tvorovi bol možný a ako sa patrilo pre Matku Stvoriteľa. Bolo spravodlivé, aby sa v nej prejavovali všetky božské vlastnosti bez výhrady, ako ďaleko to u Nej bolo možné; a že Ona má byť podriadená iba Kristovi, Pánovi nášmu. Má stáť na najvyššom stupni Jeho nesmiernych milostí, určených všetkým ostatným tvorom, ktorí milosti a dary zasluhujú. Taký bol teda poriadok, tak dobre večnou Múdrosťou ustanovený: že všetko má začať Kristom a Jeho Matkou. Preto text dodáva:
58. "Prv než povstal svet, nebolo ešte morských priehlbní, keď ja som sa už zrodila." Táto zem bola pre prvého Adama; lebo pred jeho stvorením bolo ustanovené a pred priepastnými predstavami vonkajších vecí v mysli Božej už bola počatá či vytvorená podoba Krista a Jeho Matky. Tieto dva vzory, Ježiš a Mária, sú nazvané priepasťami, lebo medzi Bohom a tvormi je nekonečná priepasť. Táto vzdialenosť bola odmeraná (ak hovoríme podľa nášho ľudského chápania), keď v mysli Božej boli vytvorené predstavy tvorov; lebo vtedy tieto hlbiny povstali. Otec večným plodením pred všetkými tvormi počal nielen Slovo, ale i Jeho splodenie v určitom čase z panenskej Matky plnej milosti už vtedy bolo v božskej mysli ustanovené a počaté. Pretože žiadne účinné a úplné ustanovenie o tomto splodení nebolo možné tak, aby do toho súčasne nezahrnul i Jeho Matku, bola teda už vtedy počatá v tej krásnej Nesmiernosti a jej večná pamiatka bola zapísaná do hlbín Božstva, aby po všetky veky nebola odtiaľ odstránená. Bola vytlačená a zobrazená v mysli večného Umelca a bola v nerozlučnom spojení Jeho lásky.
59. "Neboli ešte žriedla s chŕliacimi vodami." Obrazy a predstavy tvorov nevznikali z ich žriedla a pôvodu; lebo ešte nepovstali z ich žriedla cez spojenie s Božou dobrotou a milosrdenstvom, ktoré mali božskú vôľu pohnúť, aby stvorila vesmír a zdieľala svoje božské vlastnosti a dokonalosti. V ohľade celého ostatného vesmíru tieto vody a studnice boli ešte zastavené a zadržované v medziach nesmierneho oceánu Božstva; v jeho Bytosti neboli ešte zastavené zdroje alebo prúdy pre vonkajšiu činnosť, nebol pre ne ešte vhodný predmet, menovite človek. Ale keď sa tieto vyskytli, sväté človečenstvo Kristovo a Jeho panenská Matka už poskytovali vhodný predmet dobrotivosti. A preto sa dodáva ďalej:
60. "Hory ešte s obrovskou ťarchou nestáli", lebo Boh ešte neurčil stvorenie vysokých hôr patriarchov, prorokov, apoštolov a mučeníkov alebo iných svätcov, vynikajúcich svätosťou, neprejavoval dosiaľ plnú ťarchu a silu mocným a ľúbezným spôsobom, ktorým Boh sprevádzal svoje rozhodnutia (úradky) a veľké diela. A nielen pred horami (čo znamená veľkých svätcov), ale i „pred pahorkami som sa zrodila“, t. j. pred rádmi svätých anjelov. Prv než boli títo, v božskej mysli už bolo počaté najsvätejšie človečenstvo osobne spojené s božským Slovom a s Matkou, ktorá Ho nosila. Syn i Matka boli počatí skôr, než rády zborov anjelských, čím sa stáva zrozumiteľné, čo hovorí Dávid v ôsmom žalme: "Čo je človek, že naň pamätáš, alebo syn človeka, že ho navštevuješ? Učinil si ho o málo menším od anjelov, slávou a cťou korunoval si ho, ustanovil si ho nad dielom svojich rúk." Všetko si položil pod jeho nohy (Ž 8,5-8). Nech každý rozumie a vie, že je to Bohočlovek, ktorý je nad všetkými anjelmi a ľuďmi a že všetci sú nižší, než On a sú Jeho služobníkmi, lebo je prvým v božskej mysli i v božskej vôli a s Ním je spoločná a nerozlučne spojená jedna Žena a Panna, vznešená Kráľovná všetkého tvorstva.
61. Ako sa hovorí v hore uvedenom žalme, človek bol korunovaný slávou a ustanovený nad všetkými dielami rúk Pána, čo sa stalo preto, že jeho Náčelník mu obe koruny zaslúžil a tiež tú, ktorá bola udelená anjelom. Ten istý žalm dodáva, že keď učinil človeka o málo menším od anjelov, ustanovil ho nad všetky diela svojich rúk: a predsa i títo anjeli boli dielom Jeho rúk. Tak Dávid hovoril k celému ľudskému pokoleniu, keď vravel: "Boh učinil človeka o málo menším od anjelov;“ ale hoci človek svojou prirodzenosťou je nižší, našiel sa predsa jeden Človek, ktorý bol učinený väčším a bol ustanovený nad anjelov, ktorí boli dielom Božej ruky. Táto nadvláda je v ráde milosti nielen pokiaľ sa týka Jeho Božstva spojeného s človečenstvom, ale tiež pokiaľ sa týka človečenstva samého a milosti udelenej mu spojením s Božstvom. V primeranom stupni tiež Jeho svätá Matka získala túto vyvýšenosť, práve tak ako niektorí svätci pôsobením zásluh toho istého vteleného Pána môžu dosiahnuť vyššie miesto a trón nad anjelmi.
62. Ďalej sa hovorí: "Ja som sa zrodila,“ čiže bola narodená, čo znamená viac, než byť počatá, lebo toto druhé sa vzťahuje na božskú myseľ najsvätejšej Trojice v okamihu, keď vtelenie bolo známe a oceňované podľa svojej hodnoty. Ale byť zrodená sa vzťahuje na výkon vôle, ktorá rozhodla o tomto diele, lebo Najsvätejšia Trojica vo svojich božských ustanoveniach (úradkoch) sa rozhodla účinne urobiť toto dielo a predbežne uviedla do platnosti prehlásenie o spojení božskej Bytosti s ľudskou a uvedenie do existencie nanajvýš svätej bytosti Márie. Preto sa najprv používa slovo "počatá" a potom "zrodila sa", či narodila sa; lebo dielo vopred v mysli vzniklo, potom ihneď bolo o ňom rozhodnuté, a potom ho vôľa chcela.
63. "(Boh) prv ako učinil nivy a planiny a prvé hrudy na zemeguli." Pred stvorením druhého sveta, to jest pozemského raja (v tomto zmysle sa zem spomína druhýkrát), do ktorého bol postavený prvý človek po jeho stvorení z prvého sveta na damašských pláňach a v ktorom zhrešil; bolo určené najsvätejšie človečenstvo Slova a hlavná zložka, z ktorej mal vzísť, totiž Panna. To bolo potrebné, aby Boh vopred urobil opatrenia proti jej podieľaniu sa na hriechu, aby nikdy nebola hriechu poddaná. Nivy a hrudy na zemeguli sú Cirkev bojujúca a dary a milosti, ktoré majú tiecť zo žriedla Božstva. Tie boli určené pre všetkých ľudí, účinné najmä vo svätých a predurčených. Upevnení v Bohu ako v sťažňoch alebo v ose, a sú na Ňom závislí, predsa sa pohybujú okolo Neho, snažiac sa o dosiahnutie cnosti viery, nádeje a lásky, ktorými sa udržujú, oživujú a riadia, hoci sú ešte zapletení do ľudského spolužitia. Sú priťahovaní k svojmu konečnému cieľu a k najvyššiemu dobru bez odchyľovania sa od stredu, okolo ktorého sa točia. Znamená to tiež sviatosti a ustanovenie Cirkvi, jej krásu a svätosť bez poškvrny a vrásky (Ef 5,27), lebo toto je význam tohoto okrsku a tých riek. Prv než Najvyšší všetko toto pripravil a určil tieto mystické priestory a systém, ktorého stredom a hlavou mal byť Kristus, ustanovil spojenie Slova s ľudskou prirodzenosťou a zvestoval Jeho Matku, cez ktorú mal vykonať tieto divy na svete.
64. "Keď pripravoval nebesá, bola som tam." Keď pripravoval a predurčoval nebesá ako odmenu, ktorá mala byť udelená spravodlivým synom Cirkvi po ich pozemskom putovaní, už vtedy bolo ustanovené spojenie človečenstva so Slovom ako s jeho Hlavou a milosť tým zaslúžená; a s Ním bola ustanovená Jeho najsvätejšia Matka. Keď väčšiu časť milostí určil pre Matku a Syna, potom Boh rozdelil a pripravil podobné dary a slávu pre ostatných svätcov.
65. "Keď (Boh) odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými" - najmä keď sa rozhodol priepasti či hlbiny svojho Božstva uzavrieť v osobe Syna podľa istých zákonov a rozmerov, ktoré žiaden žijúci tvor nikdy neobsiahne a nepochopí. Vymedzil tento nebeský okruh, do ktorého nikto nemohol a nemôže vstúpiť jedine iba Slovo (pretože okrem Neho nikto nemôže túto oblasť vyplniť). Lebo iba tak Mu bolo možné vyliať a znížiť svoje Božstvo do človečenstva a potom človečenstvo i Božstvo vliať do života presvätej Márie a potom do malých rozmerov a spôsobov chleba a vína a nakoniec do tesného miesta hriešnych smrteľných sŕdc. Toto všetko je naznačené slovami: Priepasť, zákon a okruh alebo ohradenie. Sú nazvané "istými" pre svoju mohutnosť a tiež pre ich istotu s akou boli splnené (i napriek zdanlivej nemožnosti), a pretože sa neľahko vysvetľujú slovami. Zaiste sa zdá nemožné, aby Božstvo bolo poddané zákonu, alebo aby sa uzavrelo do určitých medzí. Avšak múdrosť a moc Pána to učinila možným a uskutočnila to uzavretím Seba do predurčených stvorených bytostí.
66. "Keď oblohu upevňoval a odvažoval studnice vôd, keď vôkol kládol moru jeho medze a zákon ukladal vodám, aby neprešli svojich medzí." Boh tu nazýva spravodlivých "nebom", lebo tým naozaj sú, pretože Boh v nich prebýva svojou milosťou a prostredníctvom tejto podľa dispozície každého z nich - dáva im zmužilosť a pevnosť, aby sa, pokiaľ sú pútnikmi na tomto svete, povzniesli nad neho. Potom im podľa ich zásluh dá miesto prebývania v nebeskom Jeruzaleme. Pre nich pripravil žriedla, rozdelil ich a udelil každému podľa spravodlivosti. On odvažuje dary slávy, čnosti, pomoci a dokonalosti podľa uváženia svojej Múdrosti. Keď sa rozhodol rozdávať tieto vody milosti, rozhodol sa (ustanovil) tiež dať človečenstvu spojenému s Božstvom celé more milostí a darov, ktoré prirodzene tiekli z Božstva jeho spojením s Jednorodeným Boha Otca. Aj keď toto more bolo nekonečné, Boh mu určil medze - určil ich totiž iba pre človečenstvo, v ktorom má prebývať plnosť Božstva (Kol 11,9); a bolo, uzavreté v týchto medziach za tridsaťtri rokov preto, aby mohlo prebývať medzi ľuďmi a aby sa nestalo všetkým ľuďom to, čo sa stalo trom apoštolom na hore Tábor. V tom samom okamihu, v ktorom celé more a všetky rieky milostí dosiahli Krista, nášho Pána, pretože je najbližší Božstvu, pretekali tiež v Jeho najsvätejšej Matke, ktorá bola najbližšia svojmu Jednorodenému Synovi. Lebo bez Matky, a zvlášť takej Matky, dary milosti jej Syna by nebolo možné rozdeliť v takom poriadku a s takou vysokou dokonalosťou. A nebol založený na žiadnom inom základe ani ten obdivuhodný súlad nebeského a duchovného ústrojenstva a rozdávania darov Cirkvi bojujúcej a víťaznej.
67. "Keď odvažoval základy zeme, s Ním som bola, všetko usporadujúc." Vonkajšie diela sú spoločné všetkým trom božským Osobám lebo všetky sú jeden Boh, jedna múdrosť, jedna moc; preto bolo naprosto potrebné, aby Slovo, v ktorom podľa Božstva sú obsiahnuté všetky stvorené veci, tvorilo ich spolu s Otcom. Tu však to znamená ešte viac, lebo v Božskej vôli vtelené Slovo bolo tiež už prítomné i so svojou svätou Matkou. Práve tak ako sú všetky veci stvorené cez Slovo ako Boha, tak tiež na prvom mieste sú stvorené pre Neho. Pre Neho teda boli stvorené základy zeme i všetko, čo je na nej, pretože On je najvznešenejší a najlepší cieľ.
68. Preto sa ďalej hovorí: "Kochala som sa každý deň, hrajúc sa pred Ním v každom čase, hrajúc sa na kúsku zeme." Vtelené Slovo sa kochalo po celý čas, pretože Mu boli známe všetky veky i život každého smrteľníka, ktoré v porovnaní s večnosťou boli u Neho všetky ako jeden deň (Ž 89,4). Kochal sa, pretože celé dielo stvorenia našlo svoj cieľ, lebo keď mal prísť posledný deň s celou svojou dokonalosťou, ľudia mali prežívať (požívať) účinky milosti a koruny slávy. Kochal sa takmer, keď počítal tie dni, kedy mal zostúpiť z neba na zem a vziať na seba ľudské telo. Vedel, že všetky diela a myšlienky ľudí sú ako hry, ktoré pozostávajú z obyčajných frašiek a klamov. Videl tiež spravodlivých, ktorí - hoci slabí a obmedzení vo svojich možnostiach - predsa budú ochotní prejavovať a zjavovať Božiu slávu a dokonalosť. Porovnával svoju nepremenlivosť s ľudskou nestálosťou a ako napriek tomu On má konať súhlasne s nimi. Kochal sa vo svojich vlastných dielach, najmä v tých, ktoré prichystal pre svoju najsvätejšiu Matku. Kochal sa pohľadom do budúcnosti, kedy v Nej prijme podobu človeka a urobí Ju hodnou takej veľkej prednosti. A pretože počiatok týchto ideálov a účinné rozhodnutie božskej vôle o nich malo nasledovať po ich skutočnom splnení, preto božské Slovo dodáva:
69. " a moja rozkoš je prebývať so synmi ľudskými." Mojím obveselením je pracovať pre nich a preukazovať im dobrodenia; mojím uspokojením je zomrieť za nich a radosťou je mi byť ich Učiteľom a Spasiteľom. Rozkošou je mi dvíhať biednych z prachu a stýkať sa s nízkymi, preto je mi rozkošou ukryť svoje Božstvo a zaodiať ho ľudskou prirodzenosťou, odložiť slávu svojho tela, aby som sa mohol byť schopným trpieť a zaslúžiť pre ľudí priateľstvo Otca; byť Sprostredkovateľom medzi Jeho nanajvýš spravodlivým hnevom a ľudskou zlobou, a byť ich vzorom a hlavou, ktorú by mohli nasledovať.
70. Ó, večná a nepochopiteľná dobrota! Ako som uchvátená obdivom, keď porovnávam nekonečnosť a nezmeniteľnosť tvojej Bytosti s nepatrnosťou človeka! Keď pozorujem Tvoju večnú lásku, ktorá je prostrednicou medzi dvoma krajnosťami od seba tak nesmierne vzdialenými: nekonečnú lásku k tvorovi tak bezvýznamnému a zároveň tak nevďačnému! Ó, Pane, na aký nízky a nehodný predmet si uprel svoj zrak, a na aký vznešený predmet má človek upútať svoju myseľ a príchylnosť, keď pozoruje také tajomstvá. Plná úcty a so zarmúteným srdcom nariekam nad nešťastným stavom ľudí, nad ich zaslepenosťou, nad ich ľahostajnosťou, pretože sa nesnažia poznať, ako Tvoja velebnosť už na počiatku na nich hľadela a ponúkala im pravé šťastie a blaženosť s toľkou láskou a starostlivosťou, ako by v tom spočívala Tvoja vlastná blaženosť.
71. Všetky tieto diela a ich usporiadanie, ako boli postupne vytvárané, mal Pán na mysli od počiatku a spočítal i zvážil ich podľa svojej nestrannosti a spravodlivosti. Poznal sústavu sveta pred jeho stvorením, ako je napísané v 7. kapitole knihy Múdrosti. Poznal začiatok, stred i koniec času; zmeny ročné a beh vekov, usporiadanie hviezd, silu živlov, povahu zvierat, zúrivosť divokých šeliem, silu vetrov, rozdiel v rastlinách, účinnosť koreňov a myslenie ľudské. Všetko zvážil a spočítal, nielen to, čo je doslovne isté o rozumných i nerozumných bytostiach, ale predurčil tiež všetok duchovný význam tvorov. Pretože však toto nepatrí teraz do mojej práce, na tomto mieste nebudem o tom hovoriť.